The post Dominik Jendek: Mrzí ma, že sezóna skončila tak rýchlo appeared first on ISM - sports management.

Priezvisko Jendek je späté s hokejovým Slovanom desaťročia. Ján v 50-tych a 60-tych rokoch za bratislavský klub chytal, jeho synovec Rudolf s ním na prelome tisícročia získal štyri majstrovské tituly. Najmladším z rodiny, ktorý hráva za seniorov Slovana a v súčasnosti bojuje o účasť na majstrovstvách sveta dvadsaťročných, je Rudolfov syn Dominik Jendek (18).

„Je možné, že občas mi meno pomohlo, ale mohli nastať aj situácie, keď to bola priťažujúca okolnosť. Robím všetko pre to, aby ľudia hľadeli na moje hokejové schopnosti a nie na štítok s priezviskom na chrbte,“ vraví 18-ročný útočník.

Povedia vám niekedy na bratislavskom zimnom štadióne aj Rudolf?
Samozrejme. Predovšetkým starší hráči si pamätajú na môjho otca a občas sa pomýlia. Dokonca aj fyzioterapeut v reprezentačnom kempe v Žiline mi tak vraví. Ale spravidla všetci používajú prezývku, ktorá sa s otcom niesla celú kariéru – Čendo. Neraz sa stane, že ma tak oslovujú aj hráči či funkcionári z ostatných mužstiev.

Môže mať syn dlhoročného hokejistu iný vzor ako otca?
Za to, čo v kariére dosiahol – jeho postoje i oddanosť hokeju – si ho veľmi vážim. Ale keďže bol obranca a ja zasa útočník, mám aj iné hokejové vzory. Vždy som obdivoval slovanistu Riša Kapuša, páčia sa mi aj niektorí strelci z NHL – Nathan MacKinnon, Connor McDavid či Gabriel Landeskog. Uznávam ich za prehľad v hre, korčuľovanie, ovládanie puku, ale aj ideálne rozhodovanie sa v náročných situáciách. Hádam aj zo mňa raz bude taký komplexný hráč.

Čo vám z otcovej kariéry najviac utkvelo v pamäti?
Nuž, priznám sa, že z jeho aktívnych čias si veľa nepamätám. Kariéru ukončil v sezóne 2010/11 a to som nemal ani desať rokov. Pozeral som sa však na jeho fotografie a tie so slovanistickými titulmi sa mi veľmi páčia. Možno sa dočkám aj ja.

Ako dieťa ste nechodili na starý zimný štadión?
Áno, pravidelne sme sedeli v hľadisku s mamou alebo s dedom. Nejako mi to však vyfučalo z hlavy.

Prejde deň, kedy by ste doma ani raz nespomenuli hokej?
Isteže. Preberáme ho predovšetkým na štadióne, povieme si, čo som urobil dobre, čo mi nevyšlo a kde by som sa mohol zlepšiť. Keď však otvoríme dvere bytu, riešime viac školu a iné rodinné záležitosti. Hokej spomenieme azda iba pred dôležitým zápasom.

Máte pravidlo, že hokej sa za múry bytu neťahá?
Je to skôr akési prirodzené vyústenie situácie. Máme ho tak veľa, že si od neho potrebujeme mentálne na chvíľku oddýchnuť. Všetci máme v živote miesto, kde radi relaxujeme a rozptyľujeme myšlienky. Ja ho mám doma.

Tínedžeri majú často averziu na dobre mienené rady rodičov. Aj u vás to tak bolo?
Určite áno. Nebudem asi jediný, kto bol na inštrukcie od starších v istom veku alergický. Našťastie – asi pred dvoma rokmi – ma to prešlo. Otec mi veľmi pomohol počas obdobia, keď som bol zranený. Napokon, aj sám si uvedomujem, že keď som sa jeho radám a odporúčaniam otvoril, pomohlo mi to. Dnes si všetko, čo mi povie, beriem k srdcu. Všeobecne platí, že starším treba načúvať – v kabíne Slovana som jedným z najmladších a cítim, ako mi tútorstvo skúsenejších prospieva.

Váš otec odohral v extralige 728 zápasov, ale národný dres si na rozdiel od vás nikdy neobliekol. Už ste mu to pripomenuli?
(smiech) Vôbec nie, takto sme reprezentáciu ešte nerozoberali. Viem však, že je šťastný, keď sa mi darí. Túži po tom, aby som sa prebojoval do záverečnej nominácie na MS do 20 rokov. Jednoducho chce, aby som v kariére dosiahol ešte viac ako on. Vidí, že mám talent.

Počas troch rokov ste sa v Slovane prepracovali od šestnástky cez osemnástku, dvadsiatku až medzi seniorov. Ktorý prechod bol najnáročnejší?
Keďže som dlho laboroval so zranením, prekvapilo ma, že ma už teraz vzali do prvého mužstva. Zrazu som zistil, že všetko je akési hokejovejšie, lepšie a predovšetkým rýchlejšie. Práve tento skok považujem za najvýraznejší.

Mnoho vašich rovesníkov skúša šťastie v zámorí či na severe Európy. Dôverujete skôr slovenskej ceste?
Zrejme rozmýšľam inak. Som presvedčený, že je jedno, či hrám doma na Slovensku alebo kdesi vo Švédsku. Verím, že v Škandinávii môžu byť lepšie podmienky na hokej, ale aj u nás je to dobré. Všetko je len o mne – o tom, koľko som ochotný na sebe pracovať.

Odkedy nosíte v hlave juniorský šampionát v Česku (začína sa 26. decembra)?
Od minulého roka, keď som zistil, že existuje šanca zahrať si za dvadsiatku. Samozrejme, po tom, ako som sa dostal medzi seniorov Slovana, moja nádej ešte vzrástla. Priznám sa, že uplynulé štyri mesiace sa budím s myšlienkou na tieto majstrovstvá sveta. Občas aj odpočítavam dni do ich začiatku.

Nomináciu naň si však najprv musíte vybojovať. Je to stresujúce?
Áno. Človek nikdy nevie, čo sa môže stať – či sa mu neprihodí zranenie, alebo ho nezastavia iné okolnosti. Nemusí mi vyjsť jeden zápas a bude po všetkom. V kempe je nás tridsať a všetci vedia, že do Třinca pôjde menej hráčov. Nezostáva nám nič iné, iba bojovať.

Ako zaháňate myšlienky na súboj o záverečnú nomináciu?
Zábavou so spoluhráčmi. Nič lepšie v tejto chvíli nevymyslím. Čo má prísť, to príde a ja len dúfam, že to pre mňa dopadne dobre.

Prvý duel proti Kazachstanu bude z pohľadu postupových ambícií najdôležitejší. Je to výhoda?
Ťažko povedať. Podľa papierových predpokladov budeme v tomto dueli favoritmi, to však občas zväzuje nohy. Ak by sme nebodaj prehrali, budú na nás čakať už iba silnejší súperi s vedomím, že minimálne jeden duel musíme vyhrať. A to by už bola poriadna fuška.

Na ktorý zápas sa najviac tešíte?
Nevyberám si. Môžu to byť moje prvé majstrovstvá sveta a som plný očakávania. Je mi jedno, či nastúpim proti Kazachstanu alebo silnému Švédsku. Ukázať sa môžem vo všetkých zápasoch.

S akým výsledkom by ste boli na šampionáte spokojný?
Jednoznačne s postupom zo skupiny. A keď sa nám to podarí, potom sa budeme chcieť umiestniť čo najlepšie.

Turnaj sa odohrá medzi sviatkami. Budú pre vás prvé mimo domova?
Áno. Vianoce som dosiaľ vždy trávil doma s rodinou. Aj preto budú nadchádzajúce dni výnimočné. Doma sme to už preberali – na jednej strane to je trošku smutné, ale keďže ide o moju hokejovú budúcnosť, akceptujem to. Predpokladám, že 24. decembra si dám s rodičmi videohovor a aspoň takto symbolicky si s nimi sadnem za štedrovečerný stôl.

Ak by ste si tento rok mohli pod stromčekom rozbaliť iba jeden darček, čo by vás najviac potešilo?
Keďže moje súčasné sny sú výlučne späté s hokejom, bolo by to akési dva v jednom – účasť na svetovom šampionáte s postupom do štvrťfinále. Po ničom inom netúžim.

Zdroj: Pravda.sk, autor: Martin Prosnan, foto: R.Hanc, I.Majerský, C. McLachlan

The post Vzdor ma už prešiel. appeared first on ISM - sports management.